Krverůž alebo prečo sa mi kniha páčila, keď zožala tak veľa negatívnej kritiky

Sériu Šepotání som dočítala pred dvomi rokmi. Séria bola príjemná, viac-menej i zábavná a ja som si obľúbila Morfea (nikdy som nebola Zachovým fanúšikom). Prvá kniha sa dosť vliekla a popisy mi liezli hore krkom, prvú tretinu knihy som nejako pretrpela, dvojka a trojka boli lepšie, hoci mi ich Zach dosť znechutil.

Keď som dočítala sériu, do ďalšej jednodielovky od autorky som sa nehnala. Krverůž má nádhernú obálku (tá sa mi páčila i vtedy), no anotácia ma nenadchla. Prešli dva roky, a aj keď som od tejto knihy nič nečakala, pustila som sa do nej (to som si ešte neprečítala to množstvo negatívnych ohlasov).

Ale ešte nech sa chvíľku vyžívam vo svojej radosti a nadšení. A potom nech vytriezviem.

Neviem či je chyba vo mne alebo niekde inde, ale mne sa táto kniha veľmi páčila. Naozaj, veľmi. A potom sa rozhodla, že sa pozriem, ako to vidia ostatní. No... ani na Goodreads ani v Česku sa kniha nestretla s veľkým úspechom a výrazne prevládali negatívne odozvy.

Asi je chyba vážne vo mne, lebo napr. také veľmi ospevované knihy ako Divoká píseň či Renegáti ma dosť sklamali. Zbytočne sa vliekli a postavy boli ploché a nezaujímavé.

Ale časy sa asi zmenili, pretože tie popisy, čo mi tak hrozne vadili na Šepotání mi v Krverůži vôbec neprekážali. Vlastne som si ich užívala (Divné však? Lebo ja vôbec nie som milovník opisov. S prvou fázou tejto choroby som sa stretla už pri Krutej kráse, pri ktorej sa väčšina čitateľov sťažovala na opisy a pomalý dej. Mne ani jedno ani druhé nevadilo, naopak, z knihy som bola nadšená. Rovnako je to aj s Krverůžou). 

Preto som sa rozhodla nepodľahnúť svojím emóciám a pozrieť sa na knihu kriticky (ale asi sa mi to veľmi nepodarí). Prvý pocit po dočítaní poslednej vety, bol asi taký: je to sladké, rozkošné a naivné. Čo je na tom zlé? Asi to, že to starším čitateľom pripadalo klišeovité.

Střežte si hrdla a zakryjte oči. Není mrtvý, vy blázni. Legendy neumírají.

Str. 233 

Aj keď ešte stále spadám do kategórie "teens", mám dosť odčítaných YA a fantasy, takže sa nedá povedať, že by moje nadšenie z tejto knihy pramenilo z mojej neskúsenosti s týmito žánrami. V poslednej dobe som sa pri čítaní stretla najmä s tým, že ma mnoho kníh sklamalo, a tak som bola smutná, že som už príliš náročná čitateľka a že ma už len tak hocičo nenadchne. No zrejme som sa len stretávala  s tými nesprávnymi knihami.

Ako som už spomínala, kniha bola rozkošná, klišeovitá, romantická, naivná ako jej hlavní hrdinovia a veľmi veľmi sladká. Ale keďže ju plánujem ospevovať, najprv sa pozriem na zúbok tým negatívam, ktoré som si uvedomila až pre prečítaní tých zlých ohlasov a popri to vsuniem aj to, čo sa mi páčilo.

Prvým bola asi tá prekombinovanosť. Na začiatku je Rune (nie je to chlapčenské meno? Presne také má jedna moja mužská postava z mojej nevydarenej série) sopranistka trpiaca zvláštnym (prekliatím?), kvôli ktorému sa neovláda a musí spievať vždy, keď začuje ženskú operu. Navyše vidí aury a dáva život rastlinám, dokáže sa rýchlo učiť skladby, pamätá si slová piesní na prvý raz. Presne taký je i fantóm a Tŕň ( nie som fanúšik prekladov mien). Celé je to chutne zábavné a mne sa páčilo, ako autorka pekne dávkovala minulosť postáv. Bolo to také usporiadané.

A bum. Len čo som prišla na chuť aj Tŕňovi, ktorý bol také chlapčenské klišé YA (záporák, ktorý vlastne ani nie je záporák, pretože nechce byť záporný, ale chce pomôcť hlavnej hrdinke, lebo sa do nej postupne zamiluje. Je zlomený, izolovaný, tajomný a sladký), prišiel ten zlom. Napchalo sa tam priveľa nadprirodzena. Zrazu tu boli energetickí upíri, sukubus a inkubus a reinkarnácia a kniha čiastočne stratila svoje čaro. Na niekoho to mohlo pôsobiť chaoticky, ale mne to až tak veľmi nevadilo. Proste to len bolo iné, ako som čakala.

„Takže já jsem upír,“ zašeptala jsem a pod tíhou děsivého odhalení se mi zatočila hlava. 

Etalon mě zachytil, abych neupadla. „Už jsi to tušila,“ řekl tiše, „jen jsi potřebovala někoho, kdo by ti pomohl se podívat pravdě do očí. Zdědila jsi upírskou krev po otci, poznal jsem to ve tvých vzpomínkách. Tehdy, když tě vzal do zahrady, ti to ukázal.“ Chtěla jsem se otočit, ale Etalon mě zastavil a dál mi utahoval šátek přes oči. „Nehýbej se, nechci, aby se ti do uzlu dostaly vlasy."

 Str. 165

Navyše, všade naokolo vládne atmosféra tajomna a čitateľ sa pýta: Čo má Runeina rodina spoločné s fantómom? A komu vlastne patrili husle Runeinho otca, keď ich fantóm považuje za svoje a tvrdí, že vždy patrili len jemu?

Mimo toho všetkého sa tu vyvíja romantická linka. Rune a Tŕň (Etalon. Čudné meno, ale stretla som sa aj s divnejšími) sa poznajú zo svojich spoločných snov odmala. Tŕň (Etalon) jej pomáhal zvládať obdobie po otcovej smrti a vlastne ju aj vyliečil. Niet divu, že sa doňho Rune zamiluje. A Etalonovi sa Rune páči tiež a nesúhlasí s tým, čo s ňou chce urobiť fantóm.  Nie je to sladké? Aj mne to zahralo na city a vôbec mi neprekážala tá neoriginalita. Veď v dnešnej dobe je už sotva kto originálny. Navyše, niektorí čitatelia podotýkali, že tá láska tam vznikla veľmi rýchlo. S tým nemôžem súhlasiť. Oni boli do seba zamilovaní skôr ako sa fyzicky stretli. Na rozdiel od Prokletej krvi, ktorú práve teraz čítam, kde sa Angie ešte poobede zaprisáhavala, že sa s nemenovaným pánom v žiadnom prípade nevyspí a na svitaní ďalšieho dňa už ležala v jeho posteli. A na druhý deň si vyznávajú lásku. Toto je skutočná rýchlovka.

Tolik nocí jsme stoupali ke hvězdám a písněmi hýbali planetami, tolikrát
jsme už byli spolu, celiství a neporazitelní.

Str.  192

Takže tie nedokonalosti ako prekombinovanosť nadprirodzena, klišé láska (ktorá bola mimochodom taká sladučká, že sa mi zdala rozkošná)a tá ich rýchla zamilovanosť, ktorá nebola až taká rýchla, vôbec nevadia. Áno, kniha nie je najoriginálnejšia, ale je veľmi oddychová, tajomná a roztomilá. Áno, sú tam niektoré nedokonalosti, napr. Etalon je hrozne vypracovaný, aj keď netuším z čoho, keď sa celé dni potĺka podzemím, lieči zvieratká alebo ich pitve. Ďalšou nedomyslenosťou bola: To ako sa na seba Etalon s Rune vrhali a vedeli, čo presne majú robiť. Veď ani jeden z nich ešte nemal vzťah. Som len ja taká hlúpa alebo mi niečo uniklo? (spoiler: Obidvaja boli neskúsení, napokon, Rune sa s Benom ani nestihla vyspať, i keď sa k tomu schyľovalo. Pokiaľ dobre čítam došlo iba k vyzliekaniu plaviek a vášnivému bozkávaniu. Ben sa skácal skôr, ako by sa medzi nimi stihlo stať viac. Čo sa týka Runea, v štrnástich sa ako inkubus vkradol k prostitútke v spánku a očividne k niečomu došlo. Tak veľmi ho to vzalo, že to už nikdy viac neurobil. Čiže obaja nemali s posteľnými zábavkami  a ani bozkávaním veľké, resp. žiadne skúsenosti, ale pokiaľ ide o vášeň, Etalon sa musel hrať, že vie, ako sa to robí.)

Kniha ma bavila. Bola roztomilá, sladká a tajomná. Viem, že to nesadne každému, ale mladších čitateteľov by to určite nadchlo (do 16 r.) a možno a j tých starších (ako ja) s romantickou dušou.

Je to také príjemné oddychové čítanie s nejakými chybičkami a štipkou chaosu. Mňa to však bavilo a preto jej s čistým svedomím dávam 4*/5*